Úplne zvráteným je tvrdenie kresťanského sveta, že Stvoriteľ obetoval svojho Syna ako zmiernu obetu za hriechy ľudstva! Za koho sa vôbec my ľudia považujeme, keď si myslíme, že môžeme hrešiť a konať všemožné zlo a aby nám potom mohlo byť všetko odpustené, pošle Stvoriteľ na zem svojho Syna, nechá ho ľuďmi zavraždiť a touto vraždou sa zmyjú všetky naše viny. Veď v tom niet žiadnej logiky!

   Samozrejme, že požiadavka logického pochopenia veci sa dá pohodlne zneškodniť argumentom o ľuďom nepochopiteľnom mystériu Božieho plánu spásy. Takéto zdôvodnenie miliónom ľudí plne postačuje v ich duchovnej lenivosti. Veď pri tom netreba vôbec myslieť! Stačí to iba prijať.

   Ako však mohol byť Kristovou smrťou svet spasený, keď je stále horší a bezbožnejší?

   Veľkým aktom Lásky Najvyššieho bola skutočnosť, že samotný Tvorca univerza, lepšie povedané jeho časť v osobe Ježiša Krista, sa vtelením na zem dobrovoľne sklonila pred svojimi vlastnými Zákonmi, panujúcimi v hmotnosti. Účinkom týchto Zákonov bol teda Kristus svojim dobrovoľným zrodením na zem podrobený úplne rovnako, ako každý iný človek.

   Dôkazom Ježišovho Božstva však boli skutky, ktoré konal a hlavne učenie, ktoré ľuďom priniesol. Ide o učenie, ktoré sa dokázalo a dokáže dotknúť najvnútornejšieho jadra človeka. Učenie, ktoré ukazuje cestu k Výšinám a k dôstojnosti pravého človečenstva na zemi.

   Ježišova násilná smrť bola odmietnutím Boha! Bola zločinom proti Bohu, čím si ľudstvo na seba uvalilo  ťažkú vinu. Táto vina, alebo karma môže byť odčinená iba priznaním si svojho zločinu a skutočným, nie iba formálnym prijatím Kristovej náuky, reprezentujúcej Vôľu vše vládneho Boha, podľa ktorej máme uspôsobiť celý svoj život – svoje cítenie, myslenie, svoju reč i jednanie. Iba toto, to znamená život podľa Kristovho učenia, čiže podľa Vôle Najvyššieho dokáže zmazať hroznú vinu ľudstva.

   Tvrdenie, že Kristus prišiel zomrieť na kríži, aby tým spasil svet je nepochopením jeho poslania! Je  schvaľovaním vraždy Syna Božieho, za ktorú, ak ju neodčiníme poznaním skutočnej Pravdy o jeho poslaní, budeme  musieť niesť katastrofálne dôsledky.

   Kristus prišiel pre to, aby nám ukázal cestu k spáse, po ktorej musí kráčať každý človek, ktorý chce byť spasený.  Kto na ňu nevykročí, nikdy k spáse nedôjde! Spása spočíva iba v živote podľa Kristovho učenia a v ničom inom! Spasení teda nie sme Kristovou smrťou, ale jedine životom podľa jeho Slova.

http://kusvetlu.blog.cz/    v spolupráci s M.Š.

Je najpravdepodobnejšie, že pochádzame z už predtým mutovanej opice, pričom zrejme nešlo o dlhodobý darvinistický vývoj, ale skôr o náhlu, rýchlu a ďalšiu silnú mutáciu. I keď tento zásah mohol byť z časového hľadiska náhodný a zrejme v rámci celej zeme sa opakoval viac krát, myslím si, že išlo o zásah Inteligencie s cieľom vytvoriť inteligentnú „krásnu opicu“. Vieme, že telesne vyzeráme takto pekne (ženy určite viac) minimálne 70.000 rokov. I keď harmonické telesné tvary i tvary orgánov sú pre život človeka tiež dôležité, nepovažujem ich (myslím tým drobné odchýlky rás) v ľudskej ére za podstatné. Za oveľa dôležitejšie považujem duchovné éry človeka. Teda to ako človek myslel, cítil a konal a aké bolo jeho ego.

1.    Éra nesmrteľnosti

Gn5,5
A všetkých dní Adamovho života bolo deväťstotridsať rokov a potom zomrel.

Sumerský kráľovský zoznam
Ubartutu , vládol v Šurappaku 18 600 rokov

Išlo o dynastie, o tom niet pochybností. Ale prečo spomínajú, že stratili nesmrteľnosť a hľadajú ju (Gilgameš z Uruku)? Čo znamenajú zmienky v Biblii o Strome života ?
Jediné „rozumnejšie“ riešenie:
Naši dávni predkovia mali spoločné vedomie. Inteligentný cit, v ich mozgoch, telách,
i v okolitej prírode. Bol to inteligentný Procesor riadiaci i tieto „nové krásne zvieratá“ v istej lokalite s vysokou mierou dokonalosti. A teda aj s malou mierou nedokonalosti. Boli ako malé deti, nemali ego, spoločne sa však chovali takmer ideálne. Keď jedinec zomrel vedomie
ostávalo, bolo spoločné. To mohla byť tá naša rajská nesmrteľnosť.
Ako hovoria báje pohroma prišla dosť skoro. Procesor začal fungovať už len v telách, mozgoch, prestal pracovať globálne, prestal brať v úvahu okolie – prírodu. A tak ľudia boli nútení od neho sa učiť, neskôr si skúsenosti predávali.

Gn 6,4
V tom čase boli na zemi obri ba aj neskôr -, a keď Boží synovia obcovali s ľudskými dcérami, ony im rodili obrov. To sú hrdinovia dávnych čias, slávni mužovia.

Ten Procesor našiel riešenie, musel sa rozdeliť, stal sa egom každej osoby. Ľudia poznali dobro ale aj zlo. Zlo prišlo zrejme ako nová veľká energia, ktorú Procesor nemohol riešiť, parametre systému sa pohromou zmenili k horšiemu. Zlá energia vstupovala do tiel, znížila imunitu, prišli choroby, smrť, v ich nechcených predstavách tiež operené hady, šupinatý draci a všetky možné príšery, strach, nenávisť a všetko zlé ľudské, však to poznáme. Diabol začal pracovať. Čo to bolo ( a je)?
Bioenergetický vír s elektromagnetickými vlastnosťami. Vír vytvárajúci bariéry medzi vedomiami, zhoršujúci telesné fungovanie, zapríčiňujúci takmer trvalú nespokojnosť. S ňou prichádzal i väčší častý hlad, intenzívna pohlavná aktivita i prvé prírodné drogy. Vír zlej bioenergie, ktorú mal človek predtým v sebe možno len tisícinu a bola automaticky dostatočne potláčaná a riešená, prišiel ako nešťastie, prenášal sa ako nebiologická infekcia a čo najhoršie i dedil.
Ako vznikla tá pohroma? Už som spomínal, stačil kontakt, dotyk s kameňom obsahujúcim istú formu železa, zliatinu, ktorá deformovala dokonalý bioenergetický systém s nosičom,  železom v našej krvi. Či to bola ruda, alebo železný meteorit, skôr typujem to druhé.     

Mahábharáta
„Rákšasa šiel na osemkolesovom kočiari z čierneho železa pokrytom medvedími kožami. Kočiar bol vybavený všetkými druhmi zbraní a pri jazde vydával hrozivý hluk. Bol to nebeský kočiar a ťahali ho zvieratá z podsvetia, ktoré sa podobali slonom, ale mali rohy a planúce červené oči.“

Dovolím si typovať ešte jednu vlastnosť, akúsi záludnosť pri uvedenom kontakte. Dotyk bol možno spočiatku príjemný, navádzajúci. Najskôr tento vzniknutý zosilnený bioenergetický vír mohol vytvárať spočiatku niečo ako erotickú slasť. Možno odtiaľ pochádza opis mezopotámskej „sexi“ bohyne Lilith  i ako hada, ktorý podal Eve jablko. (Pozri Lilith, http://cs.wikipedia.org).

2.    Éra čistenia

Presnejšie povedané, doba čistenia od negatívneho bioenergetického víru. Kedy sa ľudia začali čistiť?
Zrejme zhruba v dobe, kedy vznikli prvé najstaršie nájdené artefakty typu čiarky, vlnovky a obrazce vyryté do povrchu kameňov. Všetko, čo nám zanechali a neboli to nástroje, riady, hračky, či zbrane bolo na účely čistenia duchovnej sféry ľudí tej doby od negatívnej bioenergie. Ale zrejme i tie keramické ozdobené nádoby i rôzne „skoro hračky“ mali i túto funkciu. I amulety, talizmany, drahé kamene a šperky, ktoré používame dodnes mali pôvodne podľa môjho názoru funkciu čistenia biopoľa. Ak by niekto namietal, že to bola ich kultúra, umenie atď. Áno, ale ja hovorím, že tá kultúra je práve to čistenie. Kedy to skončilo? Ešte aj teraz možno chodí kdesi v amazónskom pralese človek, ktorý nepozná železo a prevádza čistiace rituály. Jednou z posledných civilizácií bola takou zrejme i relatívne malá kultúra Lambayeque v peruánskom Tucume, ktorá postavila 250 veľkých pyramíd. Posledné postavila cca pred 700 rokmi. Tesne pred príchodom Španielov, či iných Európanov už mala obrovské problémy, čo riešila v chráme krvavými obetami svojich ľudí. Ubiedená civilizácia nakoniec vypálila chrám na hlavnej pyramíde a potom záhadne zmizla.
(Vídeá: http://forum.freespace.sk/tema/19-zlaty … _p__172254 )
Pravdepodobne medzi poslednými strojmi na čistenie bioenergie v kvázi neželeznej dobe bol, ak bol, Svätý grál v rukách Ježišových a bagdádska váza. Áno, som iného názoru ako veľká väčšina spokojná i fascinovaná s vyhlásením, že to bolo zostrojené ako zdroj napätia. Podľa môjho názoru by na taký účel bol tento „napájač“ skonštruovaný vhodnejšie. (Tento článok mi dáva skôr i za pravdu: http://doernenburg.alien.de/alternativ/ … nd02_e.php )
Takmer najznámejším takýmto strojom bola biblická Mojžišova archa zmluvy. V našej modernej dobe železnej si treba všimnúť ako stroj na čistenie bioenergie i Mesmerov baquet. V tomto zmysle sú i ďalšie pokusy o takéto zariadenia, napríklad orgonit (kovové piliny, a liečivé kamene zaliaté v živici do pyramídového tvaru) vychádzajúce z hypotéz Dr.Wilhelma Reicha o orgóne ako o životnej energii. Myslím si však, že táto popletená konštrukcia má dnes mizivé účinky a ide skôr o komerčnú záležitosť.
Keď analyzujem všetky tieto zariadenia ako „stroje“ na čistenie biopoľa ľudí tejto strednej, ešte neželeznej doby, dá sa čistenie bioenergie zhrnúť takto:
V oblasti rituálov:
-    použitie ohňa, ľudia tej doby spaľovali krv, či celé zvieratá (Pozn.: Vieme, že obetovali i ľudí napr. Aztékovia, čo nikdy nebudem považovať za pozitívne a je mi ľúto, že sa k tomu človek uchýlil), tiež chodenie po uhlíkoch (tradícia známa po celom svete), či preskakovanie ohňa, ale aj fajčenie, ktoré má ako vieme aj negatívne stránky
Ako som spomínal, môj názor, že to môže súvisieť s Curieho teplotou magnetických materiálov  (nad túto teplotu magnetické vlastnosti zanikajú), i keď dotýkanie sa ohňa v krátkych okamihoch, myslím tým pri chodení po uhlíkoch je trochu iný problém, typujem pozitívny prenos tepla žiarením do buniek
-    použitie vody, známe krstenia
-    použitie obrazcov, ornamentov, piktogramov, modiel, stavieb
Tu v prvom rade sa uplatňuje zákon zlatého rezu, jeho uhol 52 st., päťuholník, potom špirály, dvojité špirály, z piktogramov spomeniem Dávidovú hviezdu, okrídlený slnečný kotúč Egypťanov a Sumerov, kríž kresťanov i svastiku, megalitické kruhové stavby i stavby typu T a , „multi efekt“ použitím množstva rovnakých sôch, efekt 180 st., myslím tým napr. figúrky Venuše s hlavou bez tváre (stret opačných polí) a efekt 90 st., myslím tým figurky  i sochy ako sfingy a grifi (stret polí vodorovného zo zvislým), tiež sexuálne zobrazovania
-    Využitie bylín a medikamentov
Vrátim sa ešte k zlatému rezu.
Zlatý rez považujem za najvýznamnejší zákon súvisiaci s našim duchovnom i s telom. Nie je to nejaký trochu zaujímavý matematický pomer, alebo 2:1 pre fotografov. Je odvekým zákonom tohto sveta a myslím, že úzko súvisí i s tým, čo vytvorilo všetok vesmír, život v ňom a nás inteligentné bytosti. (Internetová dostatočne popularizujúca adresa: www.goldennumber.net/). Najnovšie vedecké informácie o PHI hovoria „DNA Fractal Golden Ratio“.
Okrem pomeru zlatého rezu je významný uhol 52 st., päťuholník, 5-cípa hviezda, zlatá špirála i samotná postupnosť (Fibonacciho). Čistenie, potláčanie negatívnej bioenergie
pri pohľade na objekty,  ktoré obsahujú väčšinou skryté prvky zlatého rezu je optimalizované podvedomím (?), (premiestňovanie pohľadu) a je intenzívne. U súčasného človeka tým vzniká pocit krásy.
Okrem premietania sa do podvedomia, podľa môjho názoru,  bolo čistenie na objektoch s prvkami zlatého rezu účinné pre ľudí spred doby železnej i na vzdialených objektoch. Myslím, že s uvedomením si napr. pyramídy sa preniesla časť negatívnej energie biopoľa do jej objemu a priestorov, kde sa vďaka jej vhodnej konštrukcii (tvar, materiály) postupne rozplynula. Považujem za možné, že niektorí z našich predkov tej doby sa dokázali vrátiť i zaživa k nášmu Spoločnému vedomiu, k Dokonalosti.
Pozitívna bioenergia (?)
Viem, nespomínal som ešte pozitívnu bioenergiu. Ako si ju predstavujem? Odpoveď, ako žiadnu. Tá pozitívna bioenergia v tejto dialektike zlo – dobro mi ako energia vôbec do hypotéz nezapadá. Myslím, že v nejakej oblasti tela, kde došlo k poklesu negatívnej bioenergie, dochádza k nárastu potenciálu vedomia, ktorého zmena v čase je samotné vedomie a tieto pojmy nepovažujem za energiu.
V oblasti materiálov vhodných pre čistenie biopoľa naši predkovia používali:   
Prvky: Zlato, striebro, meď, kremík, zinok a zrejme i síra, olovo, ortuť, uhlík, vápnik.
Prírodné materiály: Granit, sľuda, diamant, kremeň, jantár, vápenec, bitumény, korund, íly, drevo, koža, vlna, bavlna, ľan, hodváb a samozrejme všetky ostatné liečivé kamene, vysokomolekulárne látky, organické živé kultúry (bunky i baktérie), vhodné časti rastlín, káva, čaje, byliny, oleje a mastičky.
Zliatiny kovov: Zlato, meď, bronz, mosadz, meteoritické zliatiny železa

3.    Éra železa

(Pokračovanie)

Staré eposy Sumerov a Babylonu, grécke báje i Starý zákon a mnohé ďalšie zhodne zanechávajú odkaz o akejsi strate, negatívnej zmene. I keď informácia o tejto udalosti je nejasná, ide z viacerých zdrojov. Z toho vyplýva , že sa s veľkou pravdepodobnosťou i skutočne udiala, či diala a bola pre našich predkov životne veľmi dôležitá. Myslím tým niečo, čo sa popisuje príbehmi o jablku sváru, strome poznania dobra a zla, či o Pandorinej skrinke. Po hľadaní indícií, využití pár poznatkov z fyziky, ale i z ezoteriky za najpravdepodobnejšie považujem, že išlo o nasledovné.
Naši dávni predkovia mali spočiatku  harmonické, vysoko funkčné a „panenské“ biopole. Na znehodnotenie, či poškodenie tohto biopoľa tu však možnosť existovala. Tým možným zlom mohol byť v tej dobe vzácny kontakt s „nebiologickým“ železom, najskôr teda s kameňmi s obsahom železa, čo mohlo spôsobiť u dávnych ľudí drastickú negatívnu telesnú i duchovnú zmenu.
Tu si treba uvedomiť, že ten zdanlivo obyčajný kameň v ruke nášho dávneho predka bol s obsahom pre život kľúčového prvku, ktorý mu predtým koloval iba v krvi a to harmonicky. Možno to povedať i tak, že dotykom mohol človek získať vyššiu negatívnu zložku bioenergie, čo mohlo nastať akoby zápisom disharmonickej informácie  elektrónov železa z kameňa do biopoľa, neskôr bezkontaktným prenosom zmeneného biopoľa na súkmeňovcov a dedenie negatívne ovplyvneného biopoľa.

Indície:
1. Obetovanie u našich predkov

Gn 22,2
Tam ho obetuj ako zápalnú obetu na jednom z vrchov, ktorý ti ukážem.
Tob 6,8
Odpovedal mu: „Keď rybie srdce a pečeň spáliš na dym pred mužom alebo ženou,
ktorých trápi diabol alebo zlý duch, odíde od nich všetko trápenie a zbavia sa ho naveky
Gn 31,53
Jakub obetoval na vrchu krvavú obetu

Je známe, že naši predkovia akt obetovania prevádzali celé tisícročia. Najčastejšie išlo o spaľovanie krvi, či tiel obetných zvierat. Dialo sa to na viacerých kontinentoch a je málo pravdepodobné, že by sa o tom mohli vzájomne informovať. Mali tisíce možností ako by sa Bohu mohli odvďačiť inak. Prečo robili práve toto?
Najpravdepodobnejšie prišli na to skúsenosťou. Telesný stav osôb v blízkosti obety a ich duchovný svet (na rozdiel od nás, súčasných ľudí ) sa zrejme viditeľne zlepšoval. Dá sa aj povedať, že si tým  „čistili“ biopole, či znižovali množstvo negatívnej zložky bioenergie. Je možné, že ak je bioenergia elektromagnetickej povahy a prenáša sa aj do okolia osoby, značné množstvo tejto negatívnej energie mohlo byť obetnou krvou zachytené a spaľovaním sa energia mohla rozptýliť. Je známe, že krv obsahuje čisté železo, ktoré ako jeden z mála kovov má schopnosť elektromagnetickú energiu v svojom priestore „zahusťovať“(až 10.000 krát) vzhľadom k vysokému parametru relatívnej magnetickej permeability. Vieme tiež, že spaľovanie, resp. vyhriatie železa nad Curieho teplotu spôsobuje stratu jeho magnetických vlastností, čím by sa dalo vysvetliť rozptýlenie tejto energie.
Tento rozšírený obetný akt s veľkou pravdepodobnosťou strácal účinnosť u spoločenstiev, ktoré začali používať železo. Napriek tomu obetovania zvierat u niektorých náboženských skupín pretrvávajú dodnes (moslimský sviatok íd al-adhá, či Voodoo na Haiti a a na Jamajke, atď.).

http://www.youtube.com/playlist?list=PL … ion_493083

Pozn.: Ak Vám treba,pomocou tlačítka "cc" si dajte angl. titulky a preklad do češtiny, či slovenčiny

Každý člověk se v určitém momentu svého života ptá sám sebe, co přijde po smrti. Skončí všechno s posledním vydechnutím, nebo bude jeho duše žít dál?
Ruština spojuje představu duše se slovem označujícím dech, protože oba výrazy mají stejný slovní základ (v češtině je to podobné, pozn. překl.). Od dávných dob pozorovali lidé ostatní členy svého rodu a postupně dospěli k závěru, že v lidské bytosti je něco, co je spojeno s dechem. Začali tomu říkat duše.
V existenci duše věří například australští aboriginové. Domnívají se, že žena otěhotní tehdy, když duch, tj. duše nějakého stromu, skály nebo zvířete přejde a vstoupí do těla jejího budoucího dítěte.
Existence duše je uznávána lidmi v Asii, Evropě, Americe, Africe i Austrálii. Ve starém Egyptě byla duše považována za součást lidského těla.
Každé náboženství ovšem určuje pro duši v lidském organismu jiné umístění. Kupříkladu staří Babyloňané věřili, že duše spočívá v uších. Staří Židé ji zase kladli do lidské krve.
Nicméně existuje i názor, že duše je rozprostřena v celém těle, nikoli pouze v jediném orgánu. Jedna z prominentních osobností ruské ortodoxní církve Dmitrij Rostovski s tímto názorem souhlasí.
Není to tak dávno, co němečtí psychologové z univerzity v Lübecku provedli skutečně zajímavý experiment. Ptali se dětí mezi 7 a 17 lety, kde se v těle nachází duše. Ti nejstarší odpovídali, že ji lze najít kdekoliv v těle. Jiní se domnívali, že je duše v hlavě, zatímco ti nejmladší ukazovali na část těla kousek vlevo od srdce. Ale někteří označovali za „sídlo duše“ dokonce oči nebo solar plexus.
V nedávných letech se hypotéze o umístění duše v srdci dostalo jistého potvrzení. Na základě odpovědí, které obdržel v dotaznících, jež vyplňovalo 140 pacientů po transplantaci srdce, napsal psychiatr Paul Pearsall ze Sinaiské nemocnice v Detroitu knihu „The Heart’s Code“ (Kód srdce). Dospěl v ní závěru, že osobnost je naprogramována v srdci. Je to srdce, které řídí mozek a nikoli naopak. City, strach, sny a myšlenky jsou všechny dekódovány srdečními buňkami. Buněčná paměť – duše – je společně se srdcem přenesena i do pacienta, který toto srdce dostane. Kniha obsahuje početné příklady, které tento závěr dokládají. Jednačtyřicetiletý člověk, kterému bylo dáno srdce devatenáctileté dívky, usmrcené při železničním neštěstí, se po transplantaci radikálně změnil. Původně to byl kliďas a choval se rozvážně, ale po operaci se změnil v bezstarostnou a temperamentní osobu.
Dalším zajímavým příkladem je Silvia Clair, učitelka tance z New Yorku. V padesáti letech podstoupila transplantaci srdce. Když se po operaci probrala, první věc, na kterou pomyslela, bylo pivo. Později se jí po nocích začalo zdát o jakémsi tajemném muži zvaném T.L. Po tajném vyšetřování, které provedla, se dozvěděla, že jí bylo dáno srdce mladíka, který zemřel ve svých 18 letech. Jeho iniciály byly T.L. a podle jeho příbuzných bylo jeho oblíbeným nápojem pivo.
Koncem 90. let 20. století se tyto senzační zprávy začaly šířit po světě. V jedné americké laboratoři se vědcům podařilo duši zvážit. Jejich závěr zněl, že lidé po smrti vážili o 2,5-6,5 gramů méně než za života. Toto ale nebyl první pokus zvážit duši - už v roce 1915 byl ve Spojených státech proveden podobný experiment. Tehdy vědcům vyšlo, že duše váží 22,4 gramů.
Ještě senzačnějším byl rok 2001. Na jeho počátku přišli britští vědci Sam Parnia a Peter Fenwick s tím, že vědomí možná může žít i poté, co přestane fungovat mozek. Výzkum zahrnoval 63 pacientů, kteří prodělali klinickou smrt. 56 lidí si z doby, kdy byli mrtví, nepamatovalo nic. Nicméně 7 zbývajících pacientů mělo na tuto dobu živé vzpomínky. Čtyři z nich vypověděli, že je zaplavila radost a klid a čas že ubíhal rychleji. Pak uviděli zářivé světlo a spatřili mytické bytosti, které vypadaly jako andělé nebo svatí. Tito pacienti tvrdili, že byli nějaký čas v jiném světě a pak se vrátili.
Za zmínku stojí, že žádný z těchto čtyř pacientů nebyl pobožný. Tři z nich se přiznali, že v životě nebyli v kostele. Tyto příběhy tedy nelze vysvětlovat náboženským fanatismem.
Britští vědci tedy mohli odmítnout tradiční představu, podle níž mozek přestane fungovat kvůli nedostatku kyslíku. U žádného z pacientů se úbytek množství kyslíku v tkáních centrální nervové soustavy neobjevil.
Další představa, která byla zpochybněna, byla ta, že vize mohou být způsobeny nevhodnou kombinací léků během resuscitace. Tady totiž všechno proběhlo přesně podle předpisů a standardních procedur.
V prosinci roku 2001 pak provedli tři nizozemští vědci pod dohledem Pima van Lommela nejrozsáhlejší výzkum pacientů, kteří prodělali klinickou smrt. Výsledky byly publikovány v medicínském časopisu Lancet a byly podobné výsledkům britských vědců.
Van Lommel a jeho kolegové tvrdili, že vize začaly přesně ve chvíli, kdy přestala fungovat centrální nervová soustava. To znamená, že vědomí je od mozkové činnosti oddělené.
Van Lommel poskytuje další fascinující případ zážitku blízkého smrti. Na resuscitační oddělení byl přivezen pacient v komatu. Všechny pokusy o jeho oživení selhaly. Jeho mozek přestal fungovat a encefalograf ukazoval přímku. Doktoři se rozhodli intubovat (tj. zavést do hrtanu a průdušnice trubici, skrze kterou bude moci pacient dýchat). Pacient měl umělou zubní protézu, kterou mu lékaři odejmuli. Za hodinu začalo jeho srdce znovu bít a jeho krevní tlak se vrátil do normálu. Za týden se zmrtvýchvstalý pacient ptal sestry: „Vy víte, kde jsou moje zuby!
Vzali jste mi je a dali jste je do šuplíku ve vozíku!“ Ve chvíli své smrti prý totiž shora pozoroval sám sebe. Dopodrobna popsal oddělení a úkony lékařů. Měl obrovský strach, že ho přestanou oživovat a pokoušel se jim dát nějak najevo, že je naživu.
Nizozemští vědci rovněž zjistili, že ženy měly silnější pocity než muži. Většina pacientů, kteří prodělali hluboký stav klinické smrti, zemře do měsíce od okamžiku znovuoživovacích praktik. Vize slepých pacientů se nijak neliší od vizí, kteří mají pacienti, jimž zrak funguje správně.
Zdá se, jako by se vědci pilně snažili dokázat nesmrtelnost duše. Jediná věc, kterou můžeme udělat, je uznat, že smrt je pouze přestupní stanicí mezi dvěma světy